Vyrieši to komisia

Šieste pokračovanie príbehu o oddlžovaní slovenských nemocníc dospelo do ďalšej. Prichádza už dávnejšie ohlásené zriadenie komisie, ktorá bude rozhodovať o výdavkoch v prakticky celom sektore. Vraj zdravotné poisťovne nemocniciam málo platia, tak ich donútime platiť viac. Keďže najväčšia poisťovňa sa takisto minulý rok zachraňovala 200 miliónmi eur zo štátneho rozpočtu, problém bude očividne zložitejší.

Suma oddlžovaní v dnešných cenách presiahla hodnotu 3 miliárd eur. Prečo sa (hlavne) štátne nemocnice budú už po 6. krát oddlžovať? A prečo to neskončí? Najskôr sa pozrime na povrch. Nemocnice nie sú ako príspevkové organizácie motivované k efektívnemu finančnému riadeniu, veď donedávna nemali ani zjednotené účtovné výkazníctvo. Ako každý štátny podnik, majú ťažkopádne verejné obstarávanie. Ani to však nezabráni, aby neboli kauzy a kauzičky. Nemocnice nevyužívajú sieťový efekt, Úrad pre riadenie podriadených organizácií je historickým fiaskom. Manažment nemocníc je nominovaný politicky, o jeho zotrvaní rozhodujú voľby a nie výsledky. Nemocnice prakticky nemajú svoj kapitál, nemôžu rozhodovať o väčších investíciách než je nákup toaletného papiera a niekedy ani o tom nie. Dlhodobé plánovanie funguje len na papieri. Nemocnice nemanažujú dopyt po svojich službách. V inštitúciách prebiehajú boje medzi rôznymi klikami a klanmi, čo negatívne vplýva na hospodárenie, pacienta aj zamestnancov. A tak ďalej a ďalej.

Tieto ľahko pozorovateľné problémy „na povrchu“ si všíma kde kto. Navrhujú sa na ne partikulárne nefunkčné riešenia, ako napríklad spomínaný Úrad pre riadenie, exekučné amnestie, nekonečné výmeny manažmentu, haldy ozdravných plánov, či aktuálne komisiu. Existuje takéto niečo v IT priemysle? Existuje Komisia pre automotive, určujúca podiel výdavkov pre motorárne a karosárne? Klasickým argumentom je, že zdravotníctve je „iné“, „zdravie nie je tovar“ a podobné prázdne floskuly. Prichádza tu k pomýleniu dvoch skutočností. Áno, štátny aparát si vo väčšine sveta prisvojil právomoc rozhodovať o smerovaní inštitucionalizovaného verejného zdravotníctva. No kým ciele ako cenová a priestorová dostupnosť, formalizovaná kvalita či solidárne zdieľanie nákladov sú univerzálne, prostriedky na ich dosiahnutie nie.

Práve nasadenie radikálne iných nástrojov bola pointa reformy v roku 2004. Zdravotný systém sa mal oprostiť od politického mikromanažmentu, ktorý ho priviedol na hranu kolapsu (pripomínam, že na prelome tisícročí bolo zdravotníctvo už v stave, kedy nie nemocnice, ale rovno zdravotné poisťovne neplatili svoje záväzky). Štátom určené ciele v zdravotníctve mali byť dosiahnuté nie direktívne, ale interakciou poisťovní, poskytovateľov a dohľadu. Zmluvná sloboda medzi poisťovňou a poskytovateľom bola a je v tomto kľúčovým nástrojom. Prečo sme teda neustále v kolobehu oddlžovaní?

Pretože sa nedokončil nárok, autonómia nemocníc a cieľovanie celkových nákladov v systéme. Nárok, ktorý hovorí o tom, aká má byť dostupnosť lôžkových zariadení pre poistencov. Miesto toho vznikla pevná a koncová sieť, ktorá celý systém zabetónovala a ani neexistujúca stratifikácia s tým nepohla. Autonómia, ktorá nemocniciam umožní reagovať na meniaci sa trh tým, že budú rozhodovať o personálnych otázkach (vrátane platových), o investíciách, o spájaní a využívaní synergií, ale aj o zatváraní. Cieľovanie celkových nákladov v systéme znamená, že sa politici a úradníci nebudú hrať na centrálnych plánovačov. Pod názvom „programové rozpočtovanie“ vznikli kilá úhľadných tabuliek o tom, koľko eur má ísť tam a onam. Tabuliek, ktoré sa nenaplnili, lebo sú v rozpore s logikou systému so zabudovanou kontraktačnou slobodou. A častokrát aj v rozpore s politickými záujmami. Miesto toho, aby sa cieľovali celkové náklady systému, cieľujú sa náklady jeho častí. Ak nemocnica minula 100 miliónov eur, má sväté právo 100 miliónov eur aj dostať!

Ani demokratický výber deviatich statočných do komisie nenahradí nedostatok informácií, ktorému budú neustále čeliť. Dosiahne sa len to, že sa oslabia aj tie existujúce vetché tlaky na efektívnosť. Keďže ambulant, alebo farma si „svoje“ peniaze zobrať nedajú, navýšením platieb nemocniciam sa finančná diera len presunie o poschodie vyššie, na poisťovne. Nevadí, aj ich zachraňovanie sme si už vyskúšali.

Zdravotnícke noviny, 20.5.2021