Ideologická pasca (.týždeň)

 Článok Juraja Karpiša na margo kritiky ekonómie ako vedy uverejnil .týždeň 18.10.2015

Pred minulotýždňovým vyhlásením Ceny za ekonomické vedy, ktorú udeľuje švédska centrálna banka, sa v The Guardian objavil ďalší z článkov, spochybňujúcich ekonómiu ako vedu. Právom? Podľa autora článku napodobenina Nobelovej ceny dáva ekonómom nezaslúžený punc exaktnosti a prehnané sebavedomie. Tlačia sa medzi fyziku a chémiu namiesto toho, aby skromne čučali medzi nenobelovými spoločenskými vedami, ako sú psychológia či sociológia.

Napriek tomu, že mnohí ekonómovia to neradi počujú, ekonómia má skutočné bližšie k filozofii než k fyzike. Ekonómovia skúmajú konanie slobodne zmýšľajúcich ľudí v neustále meniacom sa prostredí. Bez možnosti kontrolovaného experimentu, so zmrazením ostatných premenných. Ekonómia je preto presiaknutá ideológiou a predsudkami bádateľov. Niektorí z nich si to neuvedomujú a o svojej objektivite, potvrdenej vedeckým titulom, nikdy nezapochybujú. Spomenul som si v tejto súvislosti na príbeh juhokórejského ekonóma Oh Kil-nama. Doktorát z ekonómie získal v Nemecku. Jeho práca sa zameriavala na marxistickú ekonómiu. Po skončení štúdia bol aktívny v ľavicových, protivládnych kruhoch, vďaka čomu ho v roku 1985 navštívili severokórejskí agenti s ponukou vycestovať do ich krajiny. Sľúbili mu dobre platené miesto štátneho ekonóma a liečenie zdarma pre manželku s hepatitídou. Žena bola z návrhu zdesená a emigrovať odmietala. On však rozhodol, že rodina aj s dvoma dcérami pôjde. Veď aj tam žijú len Kórejčania, a teda ,,nemôžu byť takí brutálni". Že to bola chyba, to zistili okamžite po prílete na letisko v Pchjongjangu. Tam ich spolu s komunistickými pohlavármi vítali malé pionierky. Bez ponožiek sa triasli v decembrovej zime. Jeho žena sa rozplakala. Namiesto dobrej práce a liečenia zadarmo ich čakala niekoľkomesačná indoktrinácia vo vojenskom tábore v horách a následne práca pre štátnu propagandu. Neliečenej žene sa zhoršil stav. Jedného dňa prišla pre Oha ponuka robiť agenta na ambasáde v Kodani a zvádzať juhokórejských študentov na imigráciu. Keď o ponuke, ktorá mohla zlepšiť ich živobytie, povedal žene, dala mu facku. Za jeho chybu mali podľa nej zaplatiť iba oni sami, a nie ďalší zlákaní nevinní ľudia.

Nakoniec ju presvedčil, ale musel jej sľúbiť, že keď sa dostane do Európy, ujde. To sa mu podarilo. Ženu a dcéry následne zavreli do Yodoku, jedného z viacerých severokórejských koncentračných táborov pre nepriateľov režimu.

Kvalita života v Yodoku sa dá porovnať s lágrami nacistického Nemecka alebo gulagmi komunistického Ruska. Otrocká práca, choroby, zneužívanie, týrame, podvýživa. Oh má dnes 72 rokov a žije v Južnej Kórei. Ešte v roku 1991 sa mu podarilo získať list od ženy, šesť fotografií a nahrávku hlasu dcér. Tie mu odkazovali, ako im chýba, že sa má vrátiť a všetko bude v poriadku. Ako školený severokórejský agent vedel, že išlo o pascu. V roku 1992 sa od dvoch utečencov z Yodoku dozvedel o viacerých neúspešných samovražedných pokusoch jeho ženy. Odvtedy o žene ani dcérach nepočul.

Aj taká je ekonómia.

.týždeň, 18.10.2015