Islandská banková revolúcia

Island zvažuje totálne znárodnenie tvorby peňazí. Že tento, vo svojej podstate socialistický sen, považujem aj ja za zlepšenie súčasného stavu, hovorí o kvalite dnešných peňazí veľa.

Na školách učia, že súkromné banky fungujú ako sprostredkovateľ peňažných úspor. To ale nie je pravda. Komerčné banky sú ich výrobcami. Až 84 % peňazí v eurozóne nevytvorili štátne centrálne banky ale súkromné finančné inštitúcie.

Drvivú väčšinu úverov poskytujú banky z peňazí, ktoré samy vytvoria z ničoho. Majú podobu elektronických peňazí na našich bežných účtoch, voči ktorým - vďaka požehnaniu a garanciám zo strany štátu - nemusia držať takmer žiadne hotovostné rezervy. Tento systém spôsobuje, že peniaze v systéme rastú závratným tempom, keď sa banky s vidinou zisku v úverovaní rozbehnú. To vedie k bublinám, bankovým krízam a recesiám.

Väčšina ľudí o tom nevie a preto to nerieši. Stále veria rozprávkam zo školy. Islanďanov posledná kríza v monetárnych otázkach poriadne vyškolila. Za ignoranciu zaplatili finančnou krízou, znehodnotením meny a uhradením obrovských nákladov na upratanie škôd narobených bankármi. Momentálne špekulujú, ako zabrániť tomu, aby sa niečo také zopakovalo. Možnosť zrušiť vlastnú islandskú korunu a úplne ju nahradiť kanadským dolárom alebo inou zahraničnou menou už zamietli.

Diskusia pokračuje šokujúcim návrhom menovej reformy, podľa ktorej by tvorbu všetkých peňazí v ekonomike prebral pod svoju kontrolu štát. Komerčné banky by aj naďalej poskytovali platobné služby a sprostredkovávali úvery, akurát vklady ľudí, s ktorými by nakladali, by neboli na ich súvahe ale v centrálnej banke. Boli by tak 100 % kryté a bezpečné. Nie ako dnes, keď je zostatok na mojom bežnom účte iba záväzkom komerčnej banky, krytý viac či menej likvidnými rizikovými aktívami. Bankrot jednej či hneď aj všetkých komerčných bánk by prestal mať na peniaze ľudí vplyv a daňovníci by viac neboli rukojemníkmi bankového systému. Kým dnes so zánikom banky zanikajú aj peniaze jej vkladateľov, v novom systéme štátnych peňazí by si ľudia akurát presunuli svoj transakčný účet v centrálnej banke na správu do inej komerčnej banky. Úvery by banky poskytovali z peňazí, ktoré im za týmto účelom na dohodnutú splatnosť za úrok požičajú veritelia. Teda nie z vkladov splatných na požiadanie ako dnes.

Štát by schválením návrhu pekne zbohatol. Získal by jednorazový výnos v podobe zisku z presunu peňazí vytvorených bankami na centrálnu banku v objeme viac než polovice súčasného štátneho dlhu. Okrem toho by mal nový pravidelný príjem z vytvárania nových peňazí na zabezpečenie cenovej inflácie.

Štát by vyrábal a do ekonomiky púšťal nové peniaze na  dosiahnutie ekonomického rastu a dohodnutého cieľu cenovej inflácie. Tento poklad navrhujú autori reformy použiť na zníženie štátneho dlhu, daní alebo na verejné výdavky. To je asi najväčšia slabina plánu. Okrem toho, že infláciu na ekonomický rast vôbec netreba, dáva do rúk politikom nové zdroje. V prípade Islandu s 335 631 obyvateľmi som ale ochotný uveriť, že demokratická kontrola takýto zázračný stolček prestri sa pre politikov a ich kamarátov ustráži. Politici a ich rodiny si na uliciach Reykjavíku nemôžu užívať príjemnú  anonymitu ako tí v Bruseli či Frankfurte. Absencia strachu zo spoločenských následkov okrádania svojich spoluobčanov má vo veľkých demokraciách zhubný vplyv, preto by som u nás s takýmto riešením váhal.

Island ale  nemá príliš čo pokaziť. Súčasný systém je dostatočne veľkou katastrofou, aby skúsili niečo iné. Zažili si kontrolu pohybu kapitálu, hyperinfláciu, finančné krízy sú tam v priemere každých 15 rokov a mena trpí chronickým znehodnocovaním. Bolo by fajn využiť šancu na experiment v krajine, kde zmeny zle fungujúceho finančného systému nemôžu hatať príliš mocní bankári a ich politici.

.týždeň, 25.4.2015