Rozhoreli sa nám ohniská nezamestnanosti

Slovensko tento týždeň ukončilo ďalší celoplošný skríning, ktorého cieľom malo byť odhalenie nových ohnísk pandémie koronavírusu. Každý voľnočasový epidemiológ aj vláda vie, že je jedno, aký máme priemerný počet nakazených za celú republiku. Dôležité je to, čo sa deje v jednotlivých okresoch.

Keď však príde na nezamestnanosť, tak sa na to odrazu zabúda. Na tlačovkách ministra práce sa dozvedáme skôr agregátne údaje a rovnako aj Národná banka Slovenska vydáva správy, v ktorých informuje o vývoji priemernej nezamestnanosti za celú krajinu.

Obyvateľa Rimavskej Soboty alebo Medzilaboriec však nezaujíma nejaká celoslovenská miera nezamestnanosti. Ich trápi, či si môžu nájsť prácu v ich okrese a bližšom okolí. To je pre nich relevantná informácia, ktorá hovorí o tom, či sa pandémia nezamestnanosti u nich zhoršuje, alebo nie.

A v mnohých sa veru zhoršuje. A čo je najhoršie, zhoršuje sa najviac v tých okresoch, kde už predtým bola situácia zlá.

Každý ôsmy mladý je bez práce

Ak sa pozrieme, koľko nezamestnaných pribudlo za posledný rok v jednotlivých okresoch, a zohľadníme celkový počet ekonomicky aktívnych obyvateľov, zistíme, že najviac sa situácia zhoršila v Sobranciach a Revúcej, kde stratil prácu každý 17. človek. Na porovnanie, v Bratislave to bol každý 77.

Ešte horšia je situácia, keď sa pozrieme na to, ako pandémia zasiahla mladých ľudí. Napríklad v Poltári a Rimavskej Sobote sa stal nezamestnaným každý ôsmy mladý človek. V Rimavskej Sobote je už nezamestnaných viac ako štyridsať percent mladých ľudí.

Tieto čísla sú ešte „vylepšované“ štátnou podporou, ktorá udržiava ľudí v práci, aj keď sú bez práce.

Keby sme boli ako Revúca

Otázkou teraz je, ako u zvyšku Slovenska vzbudiť záujem o tieto lokálne tragédie? Čo oči nevidia, srdce nebolí.

Predstavme si, že by sa situácia na celom slovenskom trhu práce za posledný rok vyvíjala podobne ako v okrese Revúca. Teda že by všade pribudol rovnaký počet nezamestnaných vzhľadom na počet ekonomicky aktívnych obyvateľov. Ako by to u nás vyzeralo?

V Bratislavskom kraji by nevzrástla miera nezamestnanosti z 2,8 na 4,7 percenta, ale na takmer dvojnásobok – 8,7 percenta a v Prešovskom kraji by už bola viac ako 14 percent. Medzi najhoršie okresy s mierou nezamestnanosti nad 20 percent by sa dostala Rimavská Sobota a Kežmarok. A mieru nezamestnanosti nad 15 percent by už malo trinásť okresov.

Celková miera nezamestnanosti by na Slovensku medziročne nevzrástla z 5 na 7,6 percenta, ale až na dvakrát toľko – 10,8 percenta. To znamená, že na Slovensku by bolo skoro o stotisíc viac ľudí bez práce.

Príliš drahá minimálka

Čo z tohto vyplýva? Slovenskí politici sa musia prestať pozerať na priemery a agregáty za celé Slovensko a vytiahnuť nos z Bratislavy. Ak by to spravili ešte minulý rok, nikdy by nezvýšili minimálne mzdové náklady o 60 eur na celkových 842 eur.

Je síce pravda, že na trhu práce v Bratislave, Trnave alebo Nitre si tento nárast pravdepodobne nikto nevšimol, no pre viaceré okresy (ako spomíname aj vyššie) je to celkom iný príbeh.

Keď chce v Trebišove zamestnať malý podnikateľ zamestnanca vo večierke, musí mu mesačne vyplatiť 1 010 eur. To sú mzdové náklady na druhý stupeň minimálnej mzdy, ktorú musí dostať aj absolventka strednej školy, ktorá bola dva roky nezamestnaná.

A to, že toľko musí dostať, znamená, že nakoniec nedostane nič, pretože jej práca je pridrahá. A skutočná minimálna mzda je zrazu nula eur. Tú poberá v okrese Trebišov momentálne sedemtisíc ľudí.

Pôvone vyšlo na SME.sk